|
|
Režisér Miro Remo o väzňoch: Je
to horšie, ako sa zdá
Comeback, prvý celovečerný dokumentárny film režiséra Mira Rema, mal
premiéru na filmovom festivale v Karlových Varoch. Remo predstavil
svoj film aj v Kežmarku v rámci premietania filmového klubu Iskra.
Ako ste sa dostali k vašim hlavným hrdinom?
Chceli sme mať k dispozícii päť väzňov, ktorých by sme rok sledovali
v base a jeden rok po prepustení. Nakoniec sme však udržali kontakt
iba s dvoma. Niektorí sa po prepustení vytratili, iného previezli do
inej väznice, takže sme museli improvizovať. Prirodzenou selekciou
nám ostali dvaja. Koncept sme vždy mali, ale pri výrobe sme naše
plány menili.
Väzni boli v rozhovoroch dosť otvorení. Čím to bolo?
Išlo mi o to, aby sme sa skamarátili, čo sa stalo v priebehu
polhodiny. Prišiel k nim niekto cudzí, rozprávali sme sa otvorene a
vnímali to. Niekedy musím vynaložiť omnoho viac energie, aby boli
ľudia k nám takí otvorení.
Obliekli sme sa do väzenského oblečenia, prišli sme do cely už
prezlečení a začali sme sa pýtať na to, čo nás zaujímalo. Bez
pretvárky. Pôvodne sme chceli natočiť film o homosexuáloch v Ilave,
ale veľmi rýchlo nám dali najavo, že máme veľmi naivnú predstavu,
ako basy fungujú.
Máte informácie o väzňoch, s ktorými ste spolupracovali, ako sa im
darí teraz?
Obaja hlavní aktéri sú už v base, takže sa splnil aj názov filmu –
Comeback. Jeden sa pobil v pohostinstve s poslancom bratislavskej
mestskej časti, ukradol mu ešte aj nejaké peniaze a bol odsúdený aj
za krádež, nielen za bitku. Druhý to vonku nezvládol, v alkoholickom
opojení podpálil malú chatku, v ktorej býval. Keďže bol recidivista,
tak dostal, ak si dobre pamätám, štyri roky.
Akí sú väzni vo svojom vnútri?
V tých najhorších väzniciach je vrahov približne 20 %. V každej cele
sú vrahovia. Ale väčšinou sú to takí „správni výrastkovia“. S týmito
chalanmi nebola vonku nuda, ale išli za hranice toho, čo zákon
povoľuje. Niektorým „preplo“ po drogách či po alkohole. Nevedeli sa
ovládať a, bohužiaľ, dostali sa do basy.
Obávajú sa odsúdení návratu do normálneho života?
Myslím si, že áno. Sú čoraz nervóznejší, ale uvedomujú si realitu,
že 80 % z nich sa do roka vráti. Vedia o tom, je to však kruté a
bezvýchodiskové. Podľa mňa je systém nastavený v ich neprospech, v
neprospech znovuzačlenenia sa.
O väzení má každý svoju predstavu. Aká je tá vaša, po návšteve
väznice? Zmenila sa?
Som ešte viac skeptickejší, čo sa týka začlenenia sa väzňov do
bežného života. Bol som väčší romantik, je to ešte horšie, než sa
zdá.
Aké sú vaše plány do budúcnosti?
Momentálne pripravujem film o Richardovi Müllerovi a taktiež
dokument o kultúrnych javoch na Slovensku s názvom Cooltúra. Prvý
film by mal byť hotový v roku 2016 a druhý približne v lete budúceho
roka.
Ako ste sa dostali k týmto námetom?
Témy za mnou, žiaľ, nechodia. Spolieham sa na to, čo som prežil a
vyberám si veci či osoby, ktoré mi ovplyvnili život. Na Rišovi
Müllerovi som hudobne odrástol, čo sa týka slovenskej hudby, a
neviem si predstaviť, že by som mal robiť film o hudobníkovi, a
nebolo by to o ňom. Jeho život je natoľko zaujímavý, že ma to baví.
Lorant Paugsch, noviny Kežmarok, 20. 11. 2014
foto: Nikola Podolinská
|
|
