|
|
Film bez príkras a sentimentu,
ktorý otvára ľudské srdcia
Takmer tisíc divákov si počas piatich premietaní v
kežmarskom kine Iskra pozrelo výnimočný dokumentárny film režiséra
Ladislava KABOŠA Všetky moje deti, ktorého ústrednou postavou je
charizmatický farár zo Žakoviec Marián Kuffa. A záujem o drámu jeho
misie do prostredia biedy a beznádeje v zabudnutých rómskych osadách
nebol iba pod Tatrami. Za prvý týždeň premietania filmu v
slovenských kinách štatistiky návštevnosti hlásili viac ako päťtisíc
divákov. Takéto čísla niektoré filmy nedosiahnu ani v celoročných
hodnoteniach záujmu divákov. O tomto nečakanom fenoméne, ale nielen
o ňom sme sa porozprávali so samotným režisérom snímky.
Ako na vás zapôsobil záujem o tento film, či už v Kežmarku, ale aj
na celom Slovensku, keďže kiná hlásia veľmi vysoké čísla
návštevnosti?
- Priznám sa, nečakali sme, že dokumentárny film za pár dní, čo je
nasadený v kinách, uvidí toľko divákov. Pravdepodobne okrem
charizmatickej osobnosti Maroša Kuffu, ktorá priťahuje divákov do
kín, je to aj tým, že sa ľudia chcú pozrieť do zákulisia rómskej
problematiky, pretože už majú dosť jednostranného informovania
hlavného prúdu médií, ktoré prinášajú v drvivej väčšine iba správy z
čiernych kroník. Na Slovensku a v Českej republike je taký zvyk, že
ak niečo urobí Róm alebo rómske deti, všade sa o tom hovorí a píše.
Nikde sa však nedozvieme, že XY slovenského pôvodu spreneveril jednu
miliardu. Samozrejme, nezastávam sa týchto kriminálnych činov, ktoré
v žiadnom prípade nechcem zľahčovať, chcem len povedať, že časopisy,
noviny a rádiá majú tendenciu tieto veci jednoznačne posúvať tým
smerom, že vytvárajú nenávisť jednej skupiny obyvateľstva voči
druhej. Toto je veľmi nebezpečné. Bohužiaľ, keď je nedobrá
spoločenská situácia, ako napríklad teraz kvôli hospodárskej kríze,
ktorá zastihla celú Európu, hľadajú sa ľudia, ktorí sú akože na vine
za to, kde sme sa ocitli. A hľadajú sa tí, ktorí sú najslabší. Tí,
ktorí sa najmenej vedia brániť. V tejto chvíli sú to práve Rómovia.
Myslím si však, že tí ľudia, ktorí majú otvorené srdcia, a dôkazom
toho je obrovské množstvo ohlasov na náš film, ukazujú, že nie sme
na tom až tak zle, že aj keď to niekedy vyzerá, že všetci sme
antirómsky zameraní, nie je to pravda. Ľudia chcú poznať reálnu
situáciu, sami si vytvoriť názor. Nie aby ho mali sprostredkovaný, s
ktorým sa nevedia stotožniť.
Film Všetky moje deti nie je vašou prvou spoluprácou s farárom
Mariánom Kuffom. Kedy ste sa s ním spoznali a čo všetko už máte
spolu za sebou?
- S Marošom Kuffom som sa prvýkrát stretol pred pätnástimi rokmi,
vtedy vznikol prvý film. Neskôr som pre Českú televíziu nakrútil
ďalšie dva filmy. Ten druhý sa volá Kde končí naděje, začíná peklo.
V tomto názve je akési Marošove motto. Každý človek, bez ohľadu na
to, či sa narodí v rómskej chatrči, alebo je v nejakej inej ťažkej
životnej situácii, tak má šancu, aby sa z nej dostal. Maroš celých
15 rokov, čo ho poznám, je na strane týchto ľudí. Obetuje sa za
tých, ktorí potrebujú pomoc a robí tak bez ohľadu na to, či ide o
Róma alebo niekoho iného. Nepremýšľa nad tým, či verejná mienka je
naklonená k tým, ktorým pomáha. Mnohokrát je v situácii, keď jeho
najbližší spolupracovníci už toho majú dosť. Žakovskí chlapci boli z
osady v Huncovciach vyhnaní a rozmýšľali o tom, že sa tam už
nevrátia, napokon aj napriek tejto negatívnej skúsenosti ich Maroš
tak strhol svojím príkladom, že deťom, ktoré tam chodia po snehu
bosé, šli opäť pomôcť.
Vy ste pôvodne mali v pláne pokračovať v téme „žakovských chlapcov“,
no napokon to dopadlo inak...
- Tretí film v poradí zachytával príbehy týchto chlapcov. Myslel som
si, že desať rokov je dosť dlhá doba na to, aby som sa vrátil do
Žakoviec a aby som pokračoval časozberne v zachytávaní zmien a
príbehov, ktoré sa medzitým v Inštitúte Krista Veľkňaza odohrali. Po
príchode som sa však dozvedel, že pán farár je v rómskej osade, kde
štartoval „rómsku misiu“. Napokon som sa dostal do jednej z týchto
osád spolu s ním. Po kontakte s realitou, kde som videl beznádej,
ľudí, ktorí skutočne potrebovali pomoc, som si povedal, že nebudem
ďalej robiť film o žakovských chlapcoch, ale že štvrtý film bude o
Marošovi Kuffovi, ktorý sa snaží pomôcť tým najchudobnejším z
chudobných v najbližších rómskych osadách. V priebehu viac ako troch
rokov sme s ním chodili do osád a mapovali sme jeho pomoc.
Marián Kuffa ponúka v snímke na zamyslenie niekoľko zaujímavých
výrokov. Jedným z nich je aj: „Najskôr im musíš porozumieť srdcom,
hovoriť ich rečou. Nemôžeš tam vtrhnúť so svojou kultúrou.“ Vy ste
počas takmer štvorročného nakrúcania tiež určite načreli do rómskej
duše. Hovorí tento citát za všetko?
- Bez toho, aby sme do týchto rómskych osád chodili dlhšie a doslova
sa skamarátili s jednotlivými protagonistami, s Beátkou, Edom, so
Stanom a ďalšími, nemali by sme šancu film dokončiť. Táto príprava
nám slúžila na to, aby sme sa zoznámili s množstvom príbehov
rómskych rodín, aby sme sa nejakým spôsobom do nich dostali a aby
nás ako keby brali za svojich. Sledovali sme ich príbehy, akoby boli
naše. Keď nám v Huncovciach zomrela pri požiari malá Mirka, mal som
pocit, že umrel niekto veľmi blízky. Nehovorím to ako frázu. Zároveň
som neveril, že dievčatko, ktoré som si vybral do filmu a s ktorým
som mal vymyslenú istú sekvenciu a chcel som s ním ďalej točiť, už
zrazu nie je. Neveril som, že je to možné. Vďaka redaktorke RTVS
Ivane Ratkovskej sme sa mohli dostať k autentickým záberom požiaru v
Huncovciach, kde zhorelo sedem chatrčí a zhodou okolností tá naša
malá hrdinka Mirka spolu so svojím bratom Sebastiánom a ich matkou
pri tomto požiari zahynuli.
Film je dosť emocionálne nabitý aj samotnými zábermi. Jedným z
najsilnejších je ten, v ktorom malý chlapec chytí za ruku stavebného
majstra Štefana, ktorý sa chvíľu predtým na obyvateľov osady hnevá,
že ho odtiaľ vyháňajú a že mu mizne náradie...
- Keď sme vstupovali do filmu, chceli sme rómske osady nakrútiť tak,
ako v skutočnosti vyzerajú. Dopredu sme nič neplánovali, chceli sme,
aby tí ľudia, ktorí nemajú reálnu možnosť sa tam dostať, videli bez
príkras, sentimentu a rómskeho folklóru, ako vyzerá normálna rómska
osada, aby sa empaticky dostali k srdciam Rómov a otvorili svoje
srdcia. Aby vnímali problémy a ťažkosti iných ľudí, ktorí často žijú
v ich bezprostrednom okolí. Nakrútili sme desiatky hodín materiálu,
no bez toho, aby nám šťastena priala, by sme nemali šancu takmer nič
urobiť. Avšak keď sme točili film s Marošom Kuffom, človekom
otvoreného srdca, ktorý celý svoj život zasvätil ľuďom, aby im
pomáhal, veril som, že aj nebesá nám budú priať. A skutočne nám
priali. Keď sme nakrúcali stavbu domčekov v Huncovciach, kameraman
vystihol záber, ktorý ste spomínali. Vidno aj na majstrovi
Štefanovi, že je to človek s veľkým srdcom. Práve pri tejto
príležitosti poznamenal, že aj keď človek v rozčúlení povie hocičo
nepekné, napokon, keď vidí tú biedu, všetko nechá za sebou a pomáha
ďalej. Práve táto scéna, keď chlapček pribehne k Štefanovi a chytí
ho za ruku, je pre mňa jedna z najsilnejších vo filme.
Sledujete osudy protagonistov filmu aj naďalej?
- Určite áno. Od Stanka Čonku sme sa dozvedeli ďalšie novinky.
Niektoré veci sú humorné, iné smutné. Jedna z tých smutnejších je
tá, že Beátkin manžel je teraz vo výkone trestu, pretože sa vraj
veľmi násilnícky choval k svojej manželke.
Na akom filmovom projekte pracujete v súčasnosti?
- Tento rok to jednoznačne bude film s pracovným názvom Krvavé
piesky Líbye. Vznikol pôvodne pre Rozhlas a televíziu Slovenska, no
dostali sme podporu Českého kinematografického fondu a veľký záujem
prejavila aj Česká televízia, takže chystáme kinoverziu tejto
snímky. .
(bšl)
Netreba byť odkázaný len na
pomoc iných
Jedným z hlavných predstaviteľov filmu Všetky moje deti je aj
Stanislav Čonka, jeden z obyvateľov osady vo Veľkej Lomnici, ktorý
sa na premietaniach v Kežmarku predstavil divákom po boku tvorcov
snímky – manželov Kabošovcov.
„Pána farára Kuffu som spoznal asi pred 18 rokmi v Žakovciach. Potom
som tam približne desať rokov nebol, až pán farár zavítali k nám a
opýtali sa, kto by bol schopný pomôcť pri výstavbe domov pre našich
Rómov. Ja som sa so svojou rodinou prihlásil a hneď ma pán farár
spoznali,“ zaspomínal si na prvotné stretnutia s Mariánom Kuffom. Už
v roku 2010 spoločne postavili 24 domčekov v osade vo Veľkej
Lomnici, v Huncovciach pokračovali o dva roky neskôr. „Práca nám šla
od ruky. Okrem nás stavali aj pán farár a jeho ľudia zo Žakoviec.
Robili sme každý deň okrem nedele až do noci, alebo dokonca do
skorého rána. Práca ma nadchýna, som rád, keď môžem pomôcť a keď
vidím na tvárach ľudí, ako sa tešia z toho, že im niekto pomohol.
Chcem zo srdca poďakovať pánovi farárovi, že sa na to podujal a
prišiel k nám do našej osady,“ pripomenul Čonka.
Stano sa učil za strojného mechanika v popradskej Vagónke, no školu
musel nechať, pretože keď mal 19 rokov, jeho manželka čakala prvého
syna. Starostlivosť o rodinu sa tak preňho stala prioritou. Jeho
manuálna zručnosť je však vo Veľkej Lomnici a v okolí povestná.
Dokáže čokoľvek opraviť, vo filme dokonca „vdýchol život“ práčke,
ktorá bola na prvý pohľad úplne nepoužiteľná. Pochválil sa dokonca,
že si sám spravil generálku svojho prvého auta Škoda R110. „Keď sme
šli na premiéru filmu do Bratislavy, mali sme poruchu na aute. Šofér
ani jeho spolujazdec to nevedeli opraviť, tak som to vzal do rúk ja.
Aj keď som sa trochu zašpinil, zvládli sme to a na premietanie sme
stihli dôjsť včas,“ pripomenul.
Stano Čonka by chcel svojou aktivitou „nakaziť“ aj ďalších
obyvateľov osady, no nie je úplne presvedčený o tom, že sa mu to
podarí. „Chcem im odkázať, aby nezleniveli a aby sa všetci spojili.
Aby si nezávideli, ako povedali pán farár, radšej nech spolupracujú,
iba tak dokážu niečo sami pre seba urobiť. Nemusia byť odkázaní len
na pomoc iných,“ dodal. (bšl)
Články uverejnené v Podtatranských novinách 4. marca 2014
|
|
