|
|
Nechcem, aby moje filmy končili
svoj život na skúške
Hoci je ešte stále študentom dokumentárnej tvorby Filmovej a
televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave, už má
na svojom konte niekoľko úspešných krátkych filmov, ktoré predstavil
divákom nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Naposledy zožal
ovácie kežmarského kina za dokument Stará kniha nehrdzavie a za
svoju hranú prvotinu zo zamagurského prostredia Večný život, večná
mladosť. Kežmarčan Daniel DLUHÝ, talentovaný režisér, o ktorom
budeme určite ešte veľa počuť.
Počas vianočných sviatkov si v domácom kine Iskra predstavil divákom
svoj krátky hraný film Večný život, večná mladosť, ktorý mal
oficiálnu premiéru už v lete v Zamagurí, kde sa dej snímky
odohrával. Prečo ho teda v Kežmarku mohli filmoví fanúšikovia vidieť
až v decembri?
» Pretože sme ešte robili úpravy na zvuku a nechcel som to v
Kežmarku púšťať dovtedy, kým s tým nebudem spokojný aspoň na 90
percent. Momentálne ešte stále nie je film úplne hotový, pretože
teraz ešte pracujeme na priestorovom zvuku a v tejto podobe ho
chceme potom posielať aj na festivaly.
Podobný prípad je i dokument Stará kniha nehrdzavie, ktorý si
uviedol pred spomínaným filmom. Ten mohli kežmarskí diváci vidieť už
v Letnom kine na hradnom nádvorí v roku 2012 a teraz znovu...
» Určite ho vtedy všetci nevideli, no i tento film prešiel
určitou úpravou. Je kompletne dostrihaný do dĺžky 20 minút oproti
pôvodným osemnástim. Prvá verzia bola vysielaná aj v televízii TA3.
Teraz sme doňho namixovali nový zvuk pre kino i pre DVD verziu a je
hotová i farebná korekcia obrazu.
Vráťme sa ešte k filmu Večný život, večná mladosť. Medzi augustovou
premiérou v Spišskej Starej Vsi a decembrovým premietaním v Kežmarku
bol uvedený v rámci viacerých ďalších premietaní. Kde všade si sa s
ním prezentoval?
» Týždeň po premiére sme mali premietanie na Ľubovnianskom hrade,
potom bol uvedený na festivale študentských filmov Áčko v
Bratislave. Film sa dostal aj do programu Medzinárodného filmového
festivalu v Bratislave v sekcii študentských filmov, neskôr sme s
ním boli aj na festivale Camerimage v poľskom meste Bydgoszcz, čo je
vlastne najväčší kameramanský festival na svete.
Ako tento film na spomínaných premietaniach prijalo publikum?
» Som potešený tým, že všetky obecenstvá film prijali veľmi
pozitívne, pretože pri mojich záverečných skúškach v minulom roku
som sa s takouto pozitívnou reakciou nestretol. Takže som rád, že
film u divákov „funguje“ a o to viac som potešený, že je to môj prvý
hraný film. Veľa vecí som sa pri jeho tvorbe naučil a určite sa tomu
budem rád venovať aj naďalej. Nechcem svoju ďalšiu tvorivú činnosť
smerovať striktne iba na dokument alebo len na hraný film, skôr
vnímam film ako jednotnú platformu, v rámci ktorej sa dá vyjadrovať
prostriedkami využívanými v hranom filme i v dokumente.
Čakajú ťa v najbližšom období ešte nejaké ďalšie premietania
spomínaných alebo aj iných tvojich filmov, alebo sa ideš naplno
venovať nakrúcaniu ďalších?
» Jedno i druhé. Problémom však je, že veľa študentských filmov
ukončí svoj život na skúške. Pozrú si ich väčšinou iba učitelia. Ja
však nechcem, aby moje filmy takto dopadli. Už sa im trochu podarilo
preniknúť do sveta, no chcel by som, aby tam nazreli ešte
odvážnejšie, preto s nimi chcem aj naďalej chodiť na festivaly.
Stará kniha nehrdzavie sa napríklad objavila aj v študentskej
kategórii na Artfilme a tiež bola súčasťou projektu VŠMU Kobylky, čo
je distribučný projekt, v rámci ktorého si diváci mohli pozrieť
študentské filmy v kinách. Čo sa týka najbližších premietaní, už v
utorok 21. januára ma čaká uvedenie filmov Večný život, večná
mladosť, Stará kniha nehrdzavie a ešte jednej snímky v popradskej
Groteske.
Myslíš si, aj vzhľadom na spomínaný projekt Kobylky, že nastáva
akási nová éra krátkych študentských filmov, ktoré sa takýmto
spôsobom môžu lepšie dostať k divákom?
» Dúfam, že sa to podarí. Trochu je v tomto prípade problém s
propagáciou, ale keď to bude fungovať tak, ako má a ľudia sa
dozvedia o tom, že si môžu ísť do kina v ich meste pozrieť
študentské snímky, ktoré stoja za to, aby boli videné, tak prídu.
V súčasnosti si poslucháčom posledného piateho ročníka štúdia
dokumentárnej tvorby. Čo ťa v ňom čaká a neminie?
» Magisterský stupeň štúdia sa končí absolventským filmom, na
ktorom teraz budem pracovať. Bude to dokument, pravdepodobne o
starých muzikantoch, ktorí už nehrajú. Chcem sledovať, či to svoje
zameranie berú iba ako nejaké remeslo, alebo ako poslanie.
Premýšľaš však už aj o tom, čo budeš robiť po skončení školy?
» Ak mám pravdu povedať, ani sa veľmi neteším, že končím školu,
pretože si čoraz viac uvedomujem, že je to také dobré prostredie, v
ktorom sa dá tvoriť bez veľkých nepriaznivých následkov. Určite to
bude náročné, ale možno by som rád šiel ešte na nejakú zahraničnú
stáž alebo štúdium, kde môžem získať ďalšie skúsenosti.
(bšl)
Článok uverejnený v Podtatranských novinách 21. januára 2014
|
|
