|
|
Pekarčík: Nepoužiť vo filme výbuchy by bol hriech
Dva dni po 24. výročí Nežnej revolúcie uviedol kežmarský filmový
klub nový slovenský celovečerný dokument Zamatoví teroristi, ktorý
nakrútilo trio režisérov Pavol PEKARČÍK, (na snímke) Ivan
Ostrochovský a Peter Kerekes. Práve prvý z menovaných spoločne s
jedným z troch hlavných predstaviteľov Františkom Bednárom snímku
prítomnému publiku predstavili a po premietaní obaja s divákmi,
nielen o tom, čo videli na plátne, i živo diskutovali.
Film je zložený z troch príbehov troch zamatových teroristov. Aj
režiséri sú traja. Ako táto kombinácia vznikla?
» Najskôr bol nápad. Zostava tvorcov sa postupne začala akoby
naliepať naňho. S Ivanom Ostrochovským som už od školy spolupracoval
na všetkých jeho filmoch, on zasa na mojich. Takže to bolo
automatické, že som ho vzal do tohto projektu. Neskôr sa pridal aj
Peter Kerekes a už to šlo rýchlejšie.
Zostava troch režisérov verzus troch hlavných hrdinov evokuje, že
každý z tvorcov mal na starosti jeden príbeh. Je to tak, alebo nie?
» Nie je to tak. Na začiatku sme rozmýšľali o takomto variante, no
nakoniec to dopadlo tak, že všetci sme režírovali všetko. To
znamená, že na pľaci sme boli všetci traja, aj keď na nakrúcaní
príbehu o Vladimírovi Hučínovi som nebol asi dva či tri týždne,
pretože po jednom z výbuchov, ktoré boli súčasťou filmu, som ostal
ležať v nemocnici.
Čím konkrétne vás tvorcov oslovili ľudia, ktorých ste si do filmu
vybrali?
» Mňa oslovil František Bednár tým, že za socializmu nesedel na
zadku. Ja som mal v roku 1989 17 rokov a, samozrejme, keď všetci
štrngali kľúčmi, tak som šiel aj ja. Najviac sa mi vtedy nepáčilo,
že nemôžem vycestovať do Francúzska, ale to bolo asi všetko, čo ma
trápilo. Pri Ferovom príbehu som začal rozmýšľať o tom, ako sa vtedy
žilo, začal som sa o to viac zaujímať od rodičov a podľa toho, čo mi
rozprávali, viem odhadnúť hodnotu gesta, ktoré urobil Fero Bednár. A
ako sme sa dostali k ďalším dvom predstaviteľom? Fero nám povedal, s
kým ďalším sedel v base a my sme už urobili len to, že sme si sadli
do Ústavu pamäti národa a pozreli sme si konkrétne spisy.
Fungoval by tento film aj v prípade, ak by boli týmto do istej miery
romantickým hrdinom ich „teroristické“ akty vyšli tak, ako
predpokladali, alebo by to už potom bola pre vás nezaujímavá téma?
» Všetci títo traja „terortisti“ majú spoločnú jednu vec, že nikto z
nich nikomu neublížil, ale všetci sedeli v base za teror. Dnes sa za
teror zatvára, keď človek vyhodí do vzduchu tridsať ľudí v autobuse.
Nám prišlo absurdné celé toto ich obvinenie. V prvom prípade mala
tribúna vybuchnúť v noci, takže by sa asi rozpadli trúbky a červený
krepový papier. Aj tie nástenky, ktoré vybuchovali za Hučínom,
nikomu neublížili. Nemám teda vedomie o tom, že by niekto z nich
troch niekomu svojím činom ublížil, aj preto sme do nakrúcania s
nimi šli.
Prvé dva príbehy, aj keď je v nich zakomponovaný istý druh akčnosti,
sú hlavne o tom, ako žijú dnes. Jeden z nich si hľadá priateľku,
druhý žije v usporiadanej rodine, no tretí akoby sa od nich
odlišoval, jeho príbeh je daný do trochu inej roviny, miestami
pripomína hraný film.
Prečo?
» Hľadali sme formu, ako to budeme robiť. Začínali sme na druhom
príbehu, čiže na Ferovi Bednárovi. Na ňom sme sa to tak trochu učili
a neskôr sa to ďalej cibrilo. Pre mňa je najčistejším príbehom ten
prvý o Stanovi Kratochvílovi, pretože je robený mne najbližším
spôsobom nakrúcania – observatívnym. Posledný o Hučínovi je preto
tak skombinovaný, lebo sme nevedeli, ako ho máme do toho zaradiť.
Tým, že sme zistili, že mal komplica, ktorý aj sedel v base, tak sme
rozmýšľali, že niečo podobné nájdeme. Dievča, ktoré sme k nemu
napokon našli, sa napokon ukázalo ako dobrá voľba. Dali sme vlastne
dokopy dvoch ľudí a samotné situácie už potom z toho vznikali
postupne.
Vo filme je aj niekoľko pyrotechnických akcií, výbuchov, ktoré však
určite nepôsobia samoúčelne...
» V spisoch našich hrdinov sa na štyristo stranách stále píše niečo
o trhavinách, výbušninách, rozoberajú sa tam ich schémy, takže nedať
do filmu ani jeden výbuch, to by bol hriech. Sú však na plátne
zjemnené tým, že zvukovo naozaj nevybuchujú, iba jemne cinknú.
Jeden z nich sa však pre teba stal takmer osudným...
» Pracovali sme s rôznymi pyrotechnikmi a raz dokonca jeden z nich
odpálil nálož, keď som bol v inkriminovanej miestnosti, pretože sme
sa zle dohodli. Na konci nakrúcania už bolo tých výbuchov toľko, že
nám bolo takmer jedno, či s nami pyrotechnik je, alebo nie. Keď som
likvidoval kôpku pušného prachu, tak to pri mne akosi rýchlejšie
zahorelo a musel som si pár týždňov poležať v nemocnici. Nakoniec
však všetko dobre dopadlo.
Na akom filmovom projekte v súčasnosti pracuješ?
» Pracujem na filme o cigánskych hluchonemých deckách. Rómovia sú
vydedenci z našej spoločnosti a konkrétne tieto deti sú dokonca
vydedenci vydedencov. Je natáčaný úplne iným formálnym prístupom,
bude to čisto dokumentárny observatívny film, pri ktorom je dokonca
štáb zredukovaný natoľko, že na pľaci sme dvaja či dokonca niekedy
iba ja sám. Tým pádom sú situácie oveľa autentickejšie.
Skutoční teroristi boli niekde úplne inde
KEŽMAROK - Úplne na začiatku výroby filmu Zamatoví teroristi bol
príbeh Popradčana Františka Bednára, ktorého si vyhliadol Pavol
Pekarčík ešte ako študent réžie.
„Pôvodne som svoj príbeh vôbec nechcel zverejňovať, no v Čechách
nakoniec vyšiel pod pseudonymom Svedectvo GFP. Neskôr som pod týmto
pseudonymom publikoval niečo aj na Slovensku a dozvedel sa o tom
Palo Pekarčík. Kontaktoval ma a presvedčil, aby som o tom s ním
nakrútil krátky dokument. Tak vznikol film Prípad GFP, ktorý neskôr
zaujal aj režiséra Petra Kerekesa a v roku 2010 sa začalo robiť na
tomto celovečernom projekte,“ vysvetlil genézu zrodu myšlienky
nakrútiť Zamatových teroristov František Bednár. Celovečernú snímku
už trojica režisérov aj s Ivanom Ostrochovským nakrúcala takmer tri
roky. „Bolo to dosť komplikované. Natáčali sme v Chorvátsku a na
rôznych miestach na Slovensku. Vo filme ešte chýba mnoho záberov,
ktoré boli spravené na viacerých protestoch či spomienkových
akciách, ale aj na prednáške so študentmi v Spišskej Novej Vsi,“
pokračoval.
Bednárov odpor k bývalému režimu sa začal stupňovať už po okupácii v
auguste 1968, keď mal iba 11 rokov. „Šokovala ma streľba do ľudí zo
strany okupačných vojsk. Neskôr som sa vo zvrátenosti socializmu
utvrdil po usmrtení dvoch mojich známych Brejku a Dlubača na
československo-rakúskych hraniciach, ktorí pochádzali z okolia
Kežmarku a na tamojšom historickom cintoríne majú dnes pamätnú
tabuľu,“ pokračoval. V osemdesiatych rokoch minulého storočia vedel,
že režim dobrovoľne nepadne a chcel spoločne s priateľmi prebudiť
národ z letargie. „Naša skupina, zložená zo štyroch ľudí, chcela
nadviazať kontakt s niekým zo Západu a urobiť gesto, ktoré by národ
zobudil. Na to sa nám hodila práve vládna rezidencia Zámoček v
Javorine, kam chodili potentáti Husák, Biľak a ďalší,“ Mali v pláne
na ceste na Zámoček nastražiť výbušniny, no napokon sa sľúbená pomoc
zo Západu neuskutočnila, takže akcia stroskotala. „Boli sme ochotní
obetovať aj svoj život,“ doplnil F. Bednár, ktorý sa nakoniec aj tak
ocitol vo väzení. Práve v Leopoldove sa zoznámil s ďalším
predstaviteľom filmu Stanislavom Kratochvílom, Vladimíra Hučína
spoznal až po revolúcii vďaka svojej práci v organizácii politických
väzňov.
„Film je svedectvom doby, o ktorej by sa malo vedieť i dnes.
Skutoční teroristi boli niekde úplne inde. Vyrábal sa tu semtex,
cvičili sa arabskí teroristi, vyvážala sa revolúcia do celého sveta.
Príliš rýchlo sme na to zabudli. Niektorí dnes dokonca s nostalgiou
spomínajú na socializmus a nevidia, že to bol jeden hnusný totalitný
zločinecký režim,“ dodal Bednár.
Článok uverejnený v Podtatranských novinách 3. decembra 2013
|
|
