|
|
Keď sa do človeka obujú súdy, je to zlé.
Keď médiá, je to ešte horšie
Kauza Cervanová je prípad vraždy mladej medičky z roku 1976, ktorý
hýbe našou spoločnosťou už viaceré desaťročia a vyvoláva stále veľa
otázok. Celovečerný dokumentárny film s rovnakým názvom dlhých osem
rokov pripravoval režisér Robert KIRCHHOFF, ktorý sa počas
nakrúcania nie raz menil z filmára na investigatívneho novinára či
detektíva a snažil sa dopátrať pravdy, ktorá, ako hovorí slogan
filmu, je jednoduchá, pretože práve lži sú zložité. Či to platilo i
v jeho prípade, sme sa snažili dozvedieť počas premietania filmu v
kežmarskom filmovom klube, na ktorom sa osobne zúčastnil.
 Prišli ste na premietanie, ktoré sa koná v trochu nezvyčajnom
prostredí hradného nádvoria. Už ste niekedy na podobnom mieste
uvádzali svoj film, alebo je to pre vás premiéra?
» Som veľmi rád, že vôbec niečo také na Slovensku existuje. V
Bratislave máme čosi podobné v Horskom parku pre pár divákov, no
toto je niečo nevídané. Priestor je tu obrovský, zmestí sa tu veľa
ľudí a som veľmi rád, že sú ešte takéto open air kiná, do ktorých
môžu diváci prísť.
Ako ste sa dostali k téme vraždy medičky Ľudmily Cervanovej a čo vás
na ňom najviac zaujalo, prípadne šokovalo?
» Túto otázku mi kladú stále a ja sa na ňu snažím vždy trochu inak
odpovedať, no nakoniec z toho vyjde stále to isté. Približne pred
desiatimi rokmi som sa po čase náhodou dostal opäť k tejto téme.
Úplne náhodne som začal stretávať na ulici ľudí, ktorí boli
protagonistami tejto kauzy. Skrátka nejako sa mi to priplietlo do
cesty a ja som to vnímal ako znamenie. Začal som sa nad touto témou
zamýšľať a začal som ju svojím spôsobom riešiť sám so sebou. Dostal
som sa k tomu, že chcem robiť dokumentárny thriller, v ktorom je
vražda, záhada, kde sú vrahovia, polícia, jednoducho napätie. Chcel
som to robiť kriminalistickým spôsobom, no nakoniec som zistil, že z
pôvodného zámeru ostala iba moja idea. Skutoční ľudia, ktorí k
tomuto prípadu mali vystúpiť, to odmietali, zabúchavali predo mnou
dvere, vyhýbali sa mi a skladali telefóny. Nakoniec som zistil, že
sa asi musím do toho viac zaangažovať, asi musím osobne vo filme
vystúpiť a musím to byť práve ja, kto kladie otázky a nalieha.
Kauza Cervanová je háklivou témou v spoločnosti už takmer 40 rokov.
Stretli ste sa počas ôsmich rokov nakrúcania s nejakou formou
vyhrážok alebo „dobre mienených rád“?
» Ono to nie je tak, ako sme boli zvyknutí napríklad z bývalého
Sovietskeho zväzu, kde sa vyhrážali, že ešte raz to sprav a zomrieš.
Je to také sofistikované, téma je živá, ľudia sú v tej kauze nejakým
spôsobom exponovaní, takže oni sami majú problém nejakým spôsobom
obhajovať svoje rozhodnutia, zvlášť ak podliehajú nejakej
konfrontácii. Keď som sa prvý raz stretol s vyšetrovateľmi prípadu,
všimol som si, že veľmi radi so mnou hovorili, povedali mi všetky
veci, ktoré považovali za dôležité. Čakal som však na moment, keď
budem mať kameru a keď konfrontačné otázky im budem môcť položiť
pred ňou, pretože bez toho mi to bolo nanič. Oni však stretnutie s
kamerou vždy odmietli. Vo filme je len jediný človek, vyšetrovateľ
Dr. Lamačka, ktorý bol ochotný sa so mnou za istých podmienok
stretnúť a komunikovať na kameru. Ja som tých osem rokov strávil v
neuveriteľnom napätí, v očakávaniach a sklamaniach. Niekoľkokrát som
s tým chcel skončiť, no nakoniec som si povedal, že z hľadiska úcty
k tomu, čo cítim, z úcty k celému prípadu by som to mal dokončiť.
Film ste pripravovali celých osem rokov a hoci sa zdá, že všetko je
vyriešené a uzavreté, nie je to tak. Kauza je aj po takmer 40 rokoch
stále živá a na svetlo sveta vychádzajú nové fakty. Kedy ste si teda
povedali, že už je čas pátranie a filmovanie skončiť a pustiť film
konečne do kín?
» Asi pred dvomi rokmi, keď bol prípad už na medzinárodnom súde v
Štrasburgu, som si zo slušnosti povedal, že už nemôžem ďalej čakať,
pretože tlak mojich kolegov, filmových novinárov aj verejnosti bol
taký silný, že som nemohol ďalej otáľať. Tento film je totiž
apriórny. Chýba v ňom to, čo v iných filmoch na túto tému je. A to
je vlastne to, že človek ide z bodu A do bodu Z. Prejde všetky veci
s najväčšou pozornosťou, zodpovednosťou a úprimnou snahou dopátrať
sa pravdy, čo sa mi aj z hľadiska môjho svedomia a vedomia podarilo.
Ale nepodarilo sa mi nájsť skutočných páchateľov a dostať to do
filmu tak, aby to bolo pre diváka presvedčivé. Všetky veci, ktoré
neboli faktické, som dal z filmu preč, aby som diváka nezmiatol a
aby som ho nedostal do ešte väčších pochybností.
Vašou snahou asi ani nebolo nájsť skutočných vrahov, ale poukázať na
to, že tí, ktorí za zločin pykali, boli podľa vás nespravodlivo
odsúdení...
» Nechcem sa dotýkať svedomia sudcov, policajtov, nie som človek,
ktorý by teraz hovoril, že justícia zlyhala. Nemám na to právo, to
oni si myslia, že na to právo majú. Ja by som to nikdy neurobil,
pretože moja práca je istým spôsobom vynášať na povrch veci, ktoré
sú nevysvetlené a pochybné a ktoré vyvolávajú otázniky. Myslím si,
že prípad Cervanová ich vyvoláva už od roku 1976. Ja som tie
otázniky opäť nejakým spôsobom nadniesol verejnosti. Vzbudilo to
spoločenskú diskusiu, za čo som veľmi rád. Teší ma, že sudcovia
požiadali o zbavenie takzvanej mlčanlivosti, ktorá však vôbec
neexistuje. Som veľmi rád, že sa objavili konfrontačné názory medzi
médiami, je to fantastické. Aj keď je prípad uzavretý v rámci
Slovenska, som presvedčený o tom, že pokiaľ títo ľudia, ktorí boli v
kauze odsúdení, žijú, pokiaľ budú žiť ich deti, vnuci, tak dovtedy
tento prípad neutíchne a stále sa o ňom bude hovoriť.
Čo ste si pomysleli, keď sa po uvedení vášho filmu zrazu začali
ozývať vyšetrovatelia či sudcovia, ktorí sa na vašu žiadosť odmietli
vyjadriť, a predložili zrazu nejaké nové dôkazy, ktoré však boli
niektorými médiami veľmi ľahko spochybnené?
 » Tí ľudia, ktorí sa teraz ozvali, dostali niekoľkokrát šancu
vystúpiť pred kamerou. Dokonca, ak som nakrútil nejakú scénu a
pripadala mi z nejakých dôvodov neetická, či to bol prezident
republiky, súdni znalci atď., vždy som sa dožadoval a prosil ich,
aby sa k tomu znovu vyjadrili. Oni to však odmietli. Keď začal byť
film distribuovaný, dostal som ponuku z istej politickej strany, aby
som sa zúčastnil na mítingu, kde by bola na túto tému diskusia.
Povedal som, že to odmietam, pretože film nie je politický a nechcem
vystupovať na mítingu akejkoľvek politickej strany. Na to mi šéf
tejto strany povedal, že chce so mnou o filme diskutovať sudca
Najvyššieho súdu. Tak som povedal, že v tom prípade s tým súhlasím.
Nakoniec sudca svoju účasť odmietol. Takže oni nemajú záujem byť
konfrontovaní, nemajú záujem diskutovať o rozsudku, o pochybeniach,
ktoré sa v tomto prípade udiali. V súdnictve platí zásada, že všetky
pochybnosti sú v prospech obvineného. V tomto prípade ich bolo
toľko, že keby sa zohľadnili, tak tí ľudia by nikdy neboli zatvorení
vo väzení. Vlastne to je to, čo som vo filme chcel ľuďom pripomenúť.
Že v krajine, kde nemáme žiadnu istotu pred tým, čo sa s našimi
životmi stane, sa to isté, čo sa stalo tým ľuďom, môže stáť hocikomu
z nás. Človek v tom prípade nemá v istom zmysle žiadnu šancu,
pretože keď sa doňho obujú súdy, je to zlé, keď sa doňho obujú
noviny, je to ešte horšie. To znamená, že keď ľudia uveria tomu, že
niekto niečo urobil a sú o tom presvedčení bez akýchkoľvek dôkazov,
tak toho človeka zlynčujú. Mne sa tieto praktiky vždy hnusili,
snažil som sa k nim pristupovať s otvorenou hlavou, preto som
vlastne urobil tento film.
Pred vaším filmom svoj krátky dokument uviedol váš študent z VŠMU
Kežmarčan Daniel Dluhý. Aký je alebo bude podľa vás dokumentarista?
» Dano je introvert, ktorý skúma svet a vníma ho a nasáva ako
špongia. Myslím si, že aj z hľadiska, čo ten človek v zmysle sveta a
seba chce, som presvedčený o tom, že to s nami myslí dobre, a to je
dobrý základ. Daniel si predsavzal byť sám sebou a má svoj vlastný
pohľad na život aj napriek tomu, že pracovať na dokumentárnom filme
nie je vždy pohodlné.
Na akých projektoch pracujete v súčasnosti?
» Teraz dokončujem film s názvom Jazzové vojny. Je to snímka, z
ktorej mám konečne radosť, že ju robím so slobodou a ľudia, ktorí v
nej vystupujú, účinkujú s radosťou. Je to o troch džezových
muzikantoch, ktorí z tejto krajiny odídu, po rokoch sa znova vrátia
a opäť odídu, jeden medzitým zomrie. Film sme robili štyri roky a je
to zberný dokument. Ďalší film, ktorý dokončujem, je Cesta lesom,
ktorý sa zaoberá problematickým spolužitím Rómov a majority v
rôznych častiach Európy. Východiskovou témou tohto filmu je rómsky
holokaust. Dostal som aj ponuku od Českej televízie nakrútiť film o
rozpade českej vlády a o afére Nečas – Nagyová, čo som prisľúbil a
vzniknúť by mal do konca tohto roka.
(bšl)
Článok uverejnený v Podtatranských novinách
27. augusta 2013
Pozrite si nezostrihaný rozhovor s Robertom Kirchhoffom
Pozrite si reportáž
Kežmarskej televízie
|
|
