|
|
S debutovým filmom až do mesta Kežmarok
Jej prvý celovečerný film Až do mesta Aš sa stal príjemným
prekvapením uplynulého roka. Medzinárodnú premiéru mal na
Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) v Karlových Varoch, získal
cenu za najlepšiu réžiu na MFF Tofifest v Poľsku a za Slovensko bol
navrhnutý na nomináciu na Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Do
kežmarského filmového klubu Iskra ho prišla uviesť spoločne s
kameramankou Vierou Bačíkovou režisérka Iveta GRÓFOVÁ, ktorá je
čerstvo nominovaná v kategórii objav roka v Cenách českej filmovej
kritiky 2012.
 Váš filmový debut sa síce odohráva v najzápadnejšom českom meste,
ale má niečo spoločné aj s Kežmarkom. Čo presne?
» Spojenie s Kežmarkom má cez Ota Vojtička (riaditeľ Kežmarskej
televízie, filmár, kameraman, pozn. red.), ktorý mi s filmom veľmi
pomohol tým, že nám dodal techniku na nakrúcanie, zároveň bol
asistentom kameramanky a celkovo jeden z dôležitých členov štábu. Aj
preto som prijala pozvanie filmového klubu na uvedenie snímky v
Kežmarku.
Až do mesta Aš mal byť pôvodne dokumentom. Kedy ste sa rozhodli, že
ho napokon nakrútite ako hraný film?
» Definitívne sa to zlomilo práve v momente, keď som mala hotový
casting všetkých vedľajších postáv, ktoré stvárňujú obyčajní ľudia z
česko-nemeckých hraníc a z okolia Bardejova, odkiaľ je aj hlavná
predstaviteľka filmu Dorotka Billá. Keď som premýšľala o hlavných
hrdinkách, mohol byť pre má veľký problém v tom, že ak by som to
nakrúcala ako dokument s reálnymi dievčatami, mohla by som im
prípadne aj ublížiť, keďže príbeh filmu je relatívne drsný. Nakoniec
som sa rozhodla, že obsadím neherečky a príbeh síce budem točiť v
autentickom prostredí v Aši, ale bude napísaný.
Aj tak ste sa úplne spomínaným problémom nevyhli, keďže ste po
decembrovom uvedení filmu v televízii mali pár negatívnych reakcií
najmä z bydliska hlavnej predstaviteľky, narážajúcich na to, že
Dorotka nie je taká, ako postava, ktorú hrá...
» Film napriek tomu, že je hraný, zachoval si veľa dokumentárnych
prvkov. Čiže dá sa povedať, že je to niečo medzi hraným a
dokumentárnym filmom. Možno ešte v tomto našom teritóriu diváci nie
sú zvyknutí na takýto medzižáner, takže môže sa stať, že niekto, kto
sa ešte s tým nikdy nestretol, môže si myslieť, že ide o reálne
postavy a ich skutočné životy.
Dokázali ste to napokon nejakým spôsobom tým ľuďom vysvetliť?
» Je to pre mňa taká zvláštna situácia. Myslela som si totiž, že som
uľavila svojmu svedomiu tým, že som obsadila neherečky, a nakoniec
sa mi to tak trochu vrátilo. Tým, že som film chcela urobiť čo
najpravdivejšie, najautentickejšie, som tak trochu išla proti
hlavnej postave. Ale zase na druhej strane tým, že film bol úspešný
na festivaloch, za Slovensko zabojoval o nomináciu na Oscara a píše
a hovorí sa o ňom ako o hranom filme, nie je to podľa mňa až taký
vážny problém. Situácia sa nakoniec aj tak upokojila, takže dúfam,
že už je to v pohode.
Ako sa vám spolupracovalo s nehercami?
» Môžem povedať, že mám s nimi iba dobrú skúsenosť. Skôr si neviem
predstaviť, ako by som režírovala profesionálnych hercov. Pri práci
s nehercami je veľmi pekné aj dôležité to, že oni vlastne zapájajú
do hrania vlastnú životnú skúsenosť, čo je úplne iný spôsob réžie a
budovania filmu a pre mňa je to oveľa zaujímavejšie, ako keď sa
niekto naspamäť učí scenár a celé to vzniká niekde na káve.
Ste aj autorkou námetu a spoluautorkou scenára, takže cítiť v ňom aj
nejakú vašu osobnú skúsenosť s príbehom alebo prostredím?
» Nie je to biografický film, ale inšpirovala som sa vlastným
zážitkom, keďže som po strednej škole chvíľu pracovala na
česko-nemeckých hraniciach v textilnej fabrike ako šička. Bola som
tam však veľmi krátko a skôr som si zachovala spomienku, ako sa cíti
osemnásťročné dievča, keď zrazu vypadne z domu do úplne iného
prostredia a na tom som potom začala stavať námet filmu. Príbeh
samotný a jeho postavy, to je skôr práca, ktorá vznikla pri samotnej
príprave filmu.
Aká dlhá a náročná bola príprava filmu a jeho samotné nakrúcanie?
» Tým, že je to môj prvý celovečerný film, cesta k jeho realizácii a
uvedeniu bola dosť strastiplná. S námetom som prišla ešte v čase,
keď som na VŠMU študovala réžiu, takže je celkom pochopiteľné, že
keď príde dievča, ktoré ešte ani neskončilo vysokú školu za
potenciálnym producentom, musí ho dosť presviedčať o tom, že film
bude dobrý. Na začiatku sme mali veľmi málo peňazí a napríklad aj
Oto Vojtičko či kameramanka Vierka Bačíková mi pomáhali bez nároku
na honorár, čo platilo, samozrejme, aj pre mňa. Postupne, keď už sme
mali niečo natočené a vedeli sme niečo ukázať, tak sa to rozbehlo.
Tesne pred dokončením filmu sme za koproducenta získali Rozhlas a
televíziu Slovenska, neskôr Českú televíziu a český audiovizuálny
fond a už to bolo o niečo jednoduchšie. Celé to však trvalo takmer
šesť rokov, kým sa film dostal do kinodistribúcie.
Dozvedel som sa, že sa chystáte nakrútiť film podľa úspešnej knihy
mladej slovenskej spisovateľky Moniky Kompaníkovej Piata loď. Kedy
sa naňho môžeme tešiť?
» Momentálne budujem tím, ktorý na filme bude pracovať. Mám už
hlavného producenta, ktorým bude koproducent filmu Až do mesta Aš
Jirka Konečný, s ktorým mám veľmi dobré skúsenosti. Teraz štartujeme
proces písania projektov, žiadania grantov, vzniknú prvé verzie
scenára atď. Ešte sa ani presne nedá odhadnúť, ako sa to bude
vyvíjať, ale je veľmi povzbudivé, že tá správa vzbudila záujem.
Kniha je veľmi kvalitná, môžem odporúčať, oplatí sa ju prečítať.
Aj v tomto prípade stavíte skôr na neprofesionálnych hercov?
» Vzhľadom na to, že hlavná postava je dvanásťročné dievča, ja ju
dokonca budem mať ešte mladšiu, a sú tam ďalšie detské postavy, ani
sa veľmi nedá hovoriť o hercoch či nehercoch. Budú to talentované
deti a, samozrejme, uvažujem aj nad tým, či to budú deti, ktoré majú
podobný osud ako knižní hrdinovia.
(bšl)
Článok uverejnený v Podtatranských novinách
15. januára 2013
|
|
