|
|
História filmu
zrodil sa film
spracoval:
Stanislav Griguš
Na Zemi neexistuje jediný civilizovaný národ, ktorému by
výskumníci nepripisovali objav kinematografu – vynálezu, ktorý sa stal jedným z
najzávažnejších javov našej doby – alebo kde by aspoň netvrdili, že rozhodujúce
kroky v tomto smere boli podniknuté práve v ich vlasti.
 Dnešný film je nepriamym výsledkom prastarých pokusov, aké podnikali
vynálezcovia a umelci dávnych vekov, aby vytvorili buď — ako starí Číňania —
tieňové divadlo, hru tieňov premietaných na biele plátno pripomínajúce dnešnú
projekčnú plochu, alebo zostrojili — ako veľký umelec talianskej renesancie
Leonardo da Vinci (1452–1519) — cameru obscuru alebo temnú komoru, v ktorej sa
na tienidle objavovali obrazy predmetov mimo kameru. Ako priekopník filmu sa
často uvádza nemecký mních, jezuita Atanasius Kirchner (1601–1680), nadšený
matematik a archeológ, ktorý okrem iných výskumov pracoval aj na zdokonalení
laterny magiky, ktorá bola akýmsi predchodcom dnešných projektorov (a ktorú tiež
už poznal Leonardo da Vinci). Kirchnerovu myšlienku ďalej rozvinul vedec
Christian Huygens, ktorý ju v roku 1659 doplnil šošovkami tak, aby obraz bol čo
najjasnejší a najčistejší. Vedľa neho to bolo veľa ďalších vedcov, ktorých
zaujímalo, ako pomocou svetla a tieňu vytvoriť na bielom pozadí obrazy vecí,
zvierat a ľudí a prinútiť ich, aby sa pohybovali ako živí. Takmer v každej zemi
môžeme v 16., 17. alebo 18. storočí nájsť bádateľov, experimentátorov a umelcov,
ktorých tento problém zaujímal a ktorí mu venovali rad pokusov a zhrnuli svoje
pozorovania do hrubého vedeckého zväzku.
Napriek tomu však tieto pokusy kolíšu na rozmedzí fyzikálnych vedeckých výskumov
a mágie alebo hrou na mágiu. Do celkom nového vývojového obdobia vkročili až v
19. storočí, keď sa uskutočnilo prvé verejné filmové premietanie.
 Reálny základ vynálezu filmu položili tri pomocné objavy, bez ktorých by bol
film nemysliteľný. Prvým z nich bolo ovládnutie elektrického prúdu,
najrozšírenejšieho umelého zdroja svetla a pohonnej sily, uvádzajúcu do pohybu
mechanizmy. Došlo k tomu roku 1881, keď vynálezca Thomas Alva Edison postavil
prvú elektráreň. Druhou zložkou boli pokroky objavov v oblasti optiky a tretím
vynález fotografie.
K rozhodujúcemu kroku vpred v posledných dvoch oboroch došlo takmer súčasne.
Roku 1824 vydal v Londýne anglický učenec Peter Mark Roget dielo "O zachovaní
obrazu pohybujúcich sa predmetov", rozprávajúce o vlastnostiach ľudského oka,
bez ktorého by sme nie len neboli schopní pozerať sa na filmy premietané na
plátno, ale ani by sme nepozorovali žiadny pohyb vo svojom okolí. Táto vlastnosť
— doznievanie zrakového vnemu — sa prejavuje tím, že ak pozorujeme uprene
ľubovoľný predmet a potom od neho odvrátime zrak alebo nám tento predmet sám
zmizne z očí, na desatinu sekundy uchováme na sietnici jeho obraz. Vďaka tejto
vlastnosti nášho zraku — keď pozorujeme pohybujúci sa predmety — prekrývajú sa v
našom oku dva obrazy — ten, ktorý sme zachytili pred jednou desatinou sekundy, a
ten, ktorý vidíme práve v tomto okamžiku. Prekrývanie obrazov nám umožňuje, aby
sme si uvedomili jav pohybu, aby sme videli pohyb nie ako stovky alebo tisíce
oddelených, nehybných obrazov, ktoré tvoria jeho etapy, ale ako úkaz trvalý,
plynulý a neprerušovaný.
 Rogetov objav položil vedecké základy skúmania optických javov a povzbudil
experimentátorov, aby vymýšľali najrôznejšie kúzelné hračky, ktorých cieľom bolo
mechanické predvádzanie pohybujúcich sa vecí. V druhej polovici 19. storočia sa
tieto hračky úžasne rozmohli. Volali sa hocijako: stroboskop, zoetrop, bioskop,
kinesiskop, koleso života a podobne. Každá z nich vyzerala trochu inak, ale
princíp bol stále rovnaký. Skladali sa väčšinou z nejakého veľkého valca alebo
bubnu, na ktorého stene, zväčša z pruhu papiera alebo pergamenu, boli nakreslené
obrázky zachytávajúce niekoľko postupných fáz pohybu — napríklad bežiaceho
klokana, vyskakujúceho horolezca alebo cválajúceho koňa. V bubne, na ktorý sa
tieto pruhy navíjali, stál zdroj svetla, lampička alebo sviečka. Ako náhle sa
bubon roztočil primeranou rýchlosťou, začali splývať jednotlivé fázy pohybu
zachyteného na páse, a pretože boli zozadu podsvietené, zobrazovali jasne “dej”
jedného pohybu, skoku alebo kroku vykonaného postavou nakreslenou na páse.
V tej istej dobe, keď sa pod vplyvom Rogetovho vynálezu hromadne vyskytovali
tieto optické hračky, zahájil francúzsky chemik Joseph Nicéphore Niepce práce na
vynáleze fotografie. Šlo mu predovšetkým o objavené také chemické látky, na
ktorých by sa dal automaticky zachytiť akýkoľvek predmet vonkajšieho sveta.
Niepce začal so svojimi pokusmi v roku 1822. Od roku 1826 mu v jeho hľadaní
pomáhal chemik a zároveň divadelní výtvarník Louis Gaguerre. Po Niepceovej smrti
roku 1833 pokračoval Daguerre samostatne v jeho diele. Daguerrova práce bola
korunovaná úspechom, takže roku 1839 predviedol francúzskej akadémii vied prvú
fotografiu. Predstavovala zátišie zachytené na postriebrenej doštičke,
potiahnutej jodidom bromitým. Tieto snímky, fixované spočiatku na skle, nie na
papieri ako dnes, dostali podľa mena vynálezcu názov daguerrotyp.
 V rade vynálezcov a predchodcov kinematografu má svoje čestné miesto aj český
fyziológ Jan Evangelista Purkyně (1787–1869). Zostrojil, už v štyridsiatych
rokoch 19. storočia, prístroj nazvaný kinesiskop, kde po prvé uplatnil rotačnú
uzávierku, dodnes používanú. Okolo roku 1861 zaviedol krokový posun obrázkovej
série. Na sklonku života sa Purkyně pokúšal zachytiť pohybové fázy fotografickou
cestou, ako je vidieť na kotúči s vlastním vedcovým portrétom. Prislúcha mu aj
ďalšie prvenstvo: predvádzal vedcom a poslucháčom “tlčúce srdce” a “krvný obeh”.
 Spojením skúseností nadobudnutých rôznymi vedcami, ktorí sa zaoberali optickými
hračkami, s vynálezom daugerrotypu mohol sa pochváliť kníhkupec “obrátený” na
fotografa, Angličan Eadweard Muybridge. V roku 1878 dosiahol výsledok, ktorý mal
už neuveriteľne blízko ku skutočnému filmovému záberu. Zachytával totiž pomocou
12 a neskôr 24 fotografických prístrojov štyri fázy behu cválajúceho koňa.
Takto, miesto ručne maľovaného pásu zo stroboskopu alebo zoetropu, vznikol
predchodca dnešného filmového pásu, na ktorom sú obrazy zachytávané
fotograficky. K vlastnému filmu ostávalo urobiť už iba pár krokov. Hlavná
prekážka, ktorú bolo treba odstrániť, bola doštička, na ktorú Daguerre fixoval
svoje daguerrotypy. Bola sklenená, čiže sa nedala natáčať na kotúč, bola tuhá a
nepraktická, a – ako vynálezcovia skoro zistili – aby obrázky vytvorili reálnou
ilúziu pohybu, muselo ich za 1 sekundu pred objektívom prejsť minimálne 16. Na
to boli príliš ťažké a krehké.
Muybridgetov "Bežiaci chlapec", cca 1880. Kompozícia a výsledok.
Tieto problémy sa snažilo prekonať niekoľko vynálezcov a je veľmi ťažké zaistiť
ich prvenstvo a konkrétne prínosy. Ich prvým krokom bolo použitie papierového
pásu miesto sklenených dosiek. Medzi týchto vynálezcov patril Francúz
Étienne-Jules Marey, ktorého fotografická “puška” bola schopná zhotoviť až 100
snímok za sekundu, papierový film sa však nenechal premietať. To sa snažil
vyriešiť Angličan William Friese-Greene, ktorý dlho robil pokusy s napúšťaním
papiera olejom (aby mu docielil trvanlivosť, mäkkosť a priesvitnosť) a hľadal
nové vhodné materiály pre snímky. Jeho vynález mu nepriniesol žiadny prospech,
práve naopak, zavinil, že niekoľko posledných rokov svojho života strávil vo
väzení pre dlžníkov.
 Zdá sa, že prvé filmy
boli natočené kamerou patentovanou v Anglicku v roku 1888.
Autorom patentu bol Louis Aimée Augustin Le Prince. Zachovali sa časti 2 filmov,
prvý bol snímaný rýchlosťou asi 11 snímok za sekundu, druhý okolo 20 snímok za
sekundu a s použitím tzv. maltézskeho krížu dokonale zaručujúcim krokový posun
papierového pásu. Oba filmy boli nasnímané na citlivé pásy papiera širokého 5,5
cm.
Budúcnosť však patrila materiálu celkom priehľadnému a pevnejšiemu. Takýto
materiál však už približne jeden rok existoval. Bol to celuloid, vynález
amerického amatérskeho fotografa Hannibala Goodwina. Toho si všimol ďalší
Američan George Eastman a začal z neho vyrábať filmy pre svoje fotografické
prístroje Kodak.
Le Princovi sa podarilo získať tento film a zostrojil nový premietací prístroj,
ktorý chcel predviesť v New Yorku. 16. září 1890 nastúpil v Dijone na vlak do
Paríža. Tam však nikdy nedorazil . . .
Kinematograf v štúdiu "Čierna Mary" Plagát propagujúci celuloidový fotografický
prístroj Kodak
A tak to bol asistent známeho vynálezcu Thomasa Edisona Škót William Dickson,
ktorý v roku 1891 vytvoril prvú komerčne použiteľnú filmovú kameru – kinetograf
- na celuloidový film. O 2 roky neskôr dokončil kinetoskop, prístroj, v ktorom
mohla pohyblivé obrazy pozorovať len jediná osoba a naviac ešte pod lupou.
Vynález však dosiahol takej obľúbenosti, že Edison založil zvláštne štúdio Black
Maria (Čierna Mary), kde vyrábal stále nové a nové filmy pre svoje kinetoskopy,
ktoré za poplatok sprístupňoval širokej verejnosti.
Prvý komerčný kinetoskop
Zrejme však ani predvídavý Edison nečakal, že jeho prístroj bude mať nejakú
významnejšiu úlohu, a tak keď patentoval svoju filmovú kameru a kinetoskop, do
ktorého zaviedol normalizovaný celuloidový pás o šírky 35 mm (tento štandard sa
udržuje na celom svete dodnes), neuznal za vhodné doplatiť 150 dolárov za
medzinárodný patent. A to umožnilo iným podnikateľom ťažiť z jeho vynálezu.
 Medzitým sa v Európe objavil ďalší pozoruhodný vynálezca. Bol to Francúz
Emile
Reynaud, ktorý zahájil roku 1876 svoju činnosť vynálezom ďalšej optickej hračky,
nazvanej praxinoskop. Neskôr, po jeho zdokonalení, otvoril Reynaud roku 1892 v
parížskom Grevinovom múzeu optické divadlo, kde začal premietať — obsluhujúc sám
svoj projektor — filmy, ktoré nazval svetelnými pantomímami. Po technickej
stránke pripomínalo Reynaudovo premietanie pantomím dnešné kino: obrazy sa
objavovali na projekčnej ploche. Ale Reynaud nepoužíval fotografické snímky a
celuloidový pás, ale obrázky vlastnoručne maľované na papierový pás.
Takto, ešte pred definitívnym vyvrcholením pokusov vedúcich k vynálezu kina a
filmu v dnešnom slova zmyslu, vznikol kreslený film, pretože tak musíme nazvať
Reynaudovo Optické divadlo. Predstavenia v tomto divadle dosiahli u parížskeho
publika mimoriadnej obľube a prvé kreslené filmy videlo mnoho tisíc divákov.
Smrteľnú ranu im zasadilo až skutočné vynájdenie kinematografu, ktorý Reynauda
samého uvrhol na dno biedy. Vynálezca umrel roku 1918 v jednej z podradných
parížskych nemocníc, opustený, utrápený chorobami, v krajnej núdzi. Pred smrťou
zničil svoje prístroje a väčšinu filmov, ktoré sám nakreslil.
Až na konci dlhého radu vynálezcov a experimentátorov, z ktorých sme na tu
spomenuli len niekoľko mien, objavili sa ľudia, ktorí zhromaždili plody
dlhoročného hľadania vedcov a bádateľov, umelcov, maniakov posadnutých
pohyblivými obrázkami, podnikateľov aj chudobných nadšencov. Boli to dvaja
francúzsky mešťania, ktorých podobizne si dodnes môžeme prezrieť na jednom z
prvých filmov sveta — bratia Louis a Auguste Lumierovci.
Bratia Louis a Auguste Lumierovci, plagát propagujúci ich kinematograf a jeden z
ich prvých filmov, odchod robotníkov z podniku.
Zvlášť vytlačeným plagátom informovali parížske publikum, že dňa 28. decembra
1895 v miestnej Grand Café je možné uvidieť predvádzanie nového prístroja na
ukazovanie pohyblivých obrazov na plátne, prístroja nazvaného tvorcami
kinematograf. Plagát oznamujúci predstavenie zdôrazňoval, že “aparát vynájdený
p. Augustem a Louisem Lumierovcami umožňuje zachytiť vďaka bleskovo po sebe
nasledovanými snímkami všetky pohyby, aké sa v danej chvíli odohrávajú pred
objektívom, a potom ich ukázať celej sále v pohybe i v prirodzenej veľkosti”.
 Napriek lákavej reklame nemal vlastne nikto istotu, či sa vynález bratov
Lumierovcov ujme. Najlepším dôkazom môže byt opatrnosť, akú prejavil majiteľ
kaviarne Grand Café, kde sa konalo prvé predvádzanie kinematografu: miesto
dvadsaťpercentného zisku, ktorý mu ponúkali bratia Lumierovci z každého
predstavenia (lístok do tohto prvého kina stál jeden frank), prezieravý
obchodník dal prednosť tridsiatim frankom denne v hotovosti bez ohľadu na
návštevnosť. A naozaj, prvého dňa premietania, 28. decembra 1895, mohol byť na
svoju opatrnosť hrdý. V pokladni sa totiž zhromaždilo púhych 35 frankov. Avšak o
tri týždne neskôr si úbohý majiteľ kaviarne určite trhal vlasy, keď videl, ako
jeho zmluvní partneri denne zhrabnú po dvoch tisícoch frankov!
Napriek tomu, že dátum 28. december 1895 bol celkom všeobecne prijatí za
začiatok histórie filmu a že sa za jeho vynálezcov z pravidla uznávajú bratia
Lumierovci, spor o vynájdenie filmu zostal nerozhodnutý. Náhodou v tom istom
roku 1895 s prvým predvádzaním filmu vystúpili v Spojených štátoch amerických Le
Roy, Latham a synovia, Armat a Jenkins, a v Nemecku Anschütz a M. a E.
Skladanowský, nepočítajúc prirodzene všetkých ostatných, ktorí vo svojich
krajinách zahájili podobné podniky v roku 1896 a v rokoch neskôr, často celkom
nezávisle na bratoch Lumierovcoch, lebo ich kinematograf predsa nikdy predtým
nevideli.
V rozmedzí tridsiatich rokov existencie dosiahla nevinná optická hračka úroveň
veľkého, úcty a uznania hodného umenia, schopného pojednávať o
najkomplikovanejších psychologických problémoch, rozprávať najzložitejšie a
najkomplikovanejšie príbehy, prebúdzať v divákoch najhlbšie city.
Hneď ako sa film vymanil zo svojho najrannejšieho, najprimitívnejšieho štádia,
uvedomil si, že sa nezaobíde bez vysvetliviek, ktorých úlohu v divadle preberá
slovo a bez ktorých by bolo z cela nemožné pochopiť dej. Z tejto požiadavky sa
v
nemom filme zrodil zvyk vlepovať medzi filmové obrazy zvláštne zábery s nápismi.
Titulky v nemom filmu sa stali behom doby hotovými šifrovanými nápismi, bol to
prostriedok nanajvýš primitívny a nedokonalý. To sa prejavovalo tím nápadnejšie,
čím viac sa zdokonaľoval film ako umenie obrazu a čím presnejšou sa stávala
filmová montáž.
Druhou, nie menej dôležitou otázkou bola hudba. Nezabúdajme totiž, že film ako
masové predstavenie bol na úsvite svojej existencie dieťaťom kabaretov a
kaviarní s hudbou a výstupmi. Filmy sa premietali cez prestávky tanečných
programov, teda na miestach, kde prirodzeným doplnkom programu bola hudba – či
už malá orchestrálna alebo aspoň pianista: A tak premietanie prvých filmov
sprevádzala hudba. Neskôr, keď sa objavili kiná, preniesol sa do týchto nových
stánkov filmového umenia automaticky i zvyk hudobného sprievodu. Jeho účel bol
do istej miery umelecký aj technický. Zvuky klavíru alebo malého orchestra mali
prehlušovať hukot premietacej aparatúry alebo hluk z ulice prenikajúci do kina.
Klavirista bol tak od samého počiatku, od včasných rokov 1900, neodmysliteľnou
zložkou každého biografu.
Preto sa už v prvom desaťročí minulého storočia začali objavovať filmy, k ktorým
bola špeciálne vybraná alebo komponovaná hudba. Noty boli posielané zároveň s
filmovým pásom do kín, ktoré mali film premietať. A pochopiteľne sa objavovali
snahy priniesť špeciálnu hudbu a zvuk priamo danému k filmu.
Prvé pokusy sa temer do písmena zhodujú s počiatky filmu vôbec. Tak roku 1895
vydal jeden zo spolupracovníkov Thomase A. Edisona W. K. L. Dickson brožúru
venovanú vynálezu kinetofonografu, lebo práve takto nazval svoju aparatúru
skonštruovanú vraj v Edisonovom laboratóriu..
Prvé výsledky o spojení hudby a zvuku zachyteného na platniach s filmovým
obrazom boli širšej verejnosti sprístupnené už roku 1900 počas premietania na
parížskej výstave. Za účasti Charlese Pathéa vznikol vtedy Phono–Cinéma–Théâtre,
kde sa návštevníkom výstavy premietali úryvky divadelných hier za účasti
slávnych francúzskych hercov, a zároveň bolo počuť z platne ich hlasy recitujúce
úryvky z Hamleta, Cyrana z Bergeracu alebo spívajúcej kuplety. Napriek nadšeniu
istých kruhov široké publikum tento vynález nenadchol.
 Druhá vlna zvukové ofenzívy nasledovala v rokoch 1908 až 1914. Ich hrdinami boli
ďalší francúzsky producenti, Léon Gaumont a nemecký režisér Oscar Messter.
Gaumont prišiel na systém spojenia zvuku z platní s filmovým obrazom a nazval ho
“chronofón”, zatiaľ čo Messterov systém, z technického hľadiska rovnaký, sa
nazýval “biofón”. Pred prvou svetovou vojnou zahájil Messter dosť významnou
výrobu zvukových filmov, to znamená filmov premietaných súčasne zo zvukom z
príslušných gramofónových platní. V Nemecku sa tesne pred vypuknutím vojny
premietalo už 1500 zvukových filmov Messterovej výroby o celkovej dĺžke 100 000
metrov filmového pásu. Žiadny z týchto filmov netrval dlhšie než dvadsať minút.
V Messterových filmoch sa tiež po prvýkrát stretávame s dabingom, to znamená s
podkladaním hlasu inej osoby pod obraz predstavujúcu niekoho druhého. Vo filmoch
s Henny Portenovou vystupoval totiž jej otec, ale operní a operetní árie spieval
miesto neho z platní slávny taliansky tenorista Enrico Caruso.
V Messterově i Gaumontově systému sa kládol zvlášť veľký dôraz na otázku
takzvanej synchronizácie, to znamená súhlasu zvuku hraného z platne s filmovým
obrazom. Vyžadovalo si to skonštruovanie zvláštnej elektrickej aparatúry, ktorá
uvádzala do pohybu filmový projektor aj gramofón.
Nedostatkom vtedajšieho zvukového systému bolo, že zvuk ozývajúci sa z platní
bol príliš slabý. Aby tento nedostatok odstránil, zaviedol Messter systém
piatich zároveň hrajúcich platní, zatiaľ čo Gaumont zosilňoval zvuk gramofónu
pomocou stlačeného vzduchu. Ale žiadna z týchto metód nepriniesla výsledky
naozaj uspokojivé.
Nie je však vylúčené, že by sa zvukový film cez všetky tieto nedostatky vyvinul
ďaleko skôr a doplnil novými technickými vynálezmi a experimentmi prvých
priekopníkov, keby roku 1914 nebola vypukla vojna. Tá na nejakú dobu prerušila
vývoj filmu v Európe a preniesla ťažisko filmového umenia do Ameriky. Tam boli
pokusy zo zvukom ďaleko menej priebojné, ale zato sa tam prudko vyvíjal nemý
film. Je samozrejmé, že nahrávanie hudby a dialógu pre tamojšie dlhé filmy bolo
nemožné, i keď sa pre kinematografiu začali už vtedy vyrábať platne s nahranými
efektmi.
 V povojnovom období ležalo celé ťažisko hľadania a experimentov na chrbtoch
technikov a vedcov, ktorým filmový priemysel v ich práci nepomáhal a nanajvýš od
nich kupoval už hotové vynálezy a patenty. Ale pritom bola ich práce o to
ľahšia, že práve v dobe tesne po vojne došlo k prudkému a búrlivému vývoju
rádií. Rádio, zvlášť v Amerike, stalo sa masovým koníčkom a začalo podrývať
pozíciu filmu a odlákalo mu, aspoň na nejakú dobu, značné percento publika.
Ako už to býva, k prevratnému vynálezu v tomto odbore došlo zároveň v rôznych
krajinách nezávisle na sebe. V rade vynálezcov moderného zápisu na zvukový pás
sa uvádza Angličan Eugene Lauste, kolektív nemeckých inžinierov rádiotechnikov,
vystupujúcich pod spoločným menom Triergon. Jeho členmi boli Joseph Masolle,
Hans Vogt a Joseph Engl, Američan Lee De Forest a Rus Šorin.
Základnou snahou všetkých vynálezcov bolo odstrániť nepraktickú prekážku, aby
boli obraz a zvuk zaznamenávané naraz, na jedinom filmovom páse. Záznam zvuku na
filmovom páse odpovedá celkom záznamu na gramofónovej platni s tím rozdielom, že
pri nahrávaní platne je mikrofón spojený s aparatúrou, ktorá podľa intenzity
zvuku vnikajúceho do mikrofónu vyrýva žliabky na platni, pri zápise na filmový
pás je mikrofón spojený s vhodným svetelným zariadením, ktoré zvuk prevádza na
svetelné kmity. Svetlo sa odráža na svetlo citlivý pás ako širšia, čierna stopa.
Dochádza teda k akémusi fotografovaniu svetelných kmitov.
Hudba a slova sa takto zachycujú na pás ako nepravidelná roztrasená čierna
čiara, raz širšia, raz užšia, takzvaná zvuková stopa.
Stereofonní zvukový záznam mezi políčkem filmu a perforací.
 Tento systém, ďaleko dokonalejší, ako bol záznam na gramofónové platne,
vypracoval Lee De Forest už roku 1923. Hneď toho roku odkúpila od vynálezcu jeho
patent firma Bell Telephones, ktorá patrila k veľkému koncernu Western Electric.
Ale veľké firmy, keď patent kúpili, uložili ho do trezoru a o jeho využití sa
príliš nestarali. Filmový priemysel znamenite prosperoval a v tej dobe sa ešte
nikto zvlášť nedožadoval zvukového filmu, a tak si teda vynález musel počkať na
lepšie časy. to nastalo zakrátko, keď sa na pokraj úpadku dostávali ateliéry Warner Brothers, ktoré patrili bratom Harrymu, Jackovi, Samovi a Albertovi
Warnerovým z rodiny poľských emigrantov. Zachrániť ich mohol jedine odvážny a
riskantný ťah, ktorým sa mal stať práve zvukový film.
Výrobňa riskovala ostatok kapitálu a zakúpila od Western Electric patent na
zvukový film, ktorý Western Electric nazvala “vitaphonem”. Je paradoxné, že
“vitaphon” bol zdokonalený zvukový systém synchronizovaných gramofónových
platní, zatiaľ čo už existoval a v trezoroch tejto firmy ležal systém zvukového
zápisu priamo na filmový pás.
Slávnostná premiéra prvého zvukového filmu (Don Juan) sa konala 6. srpna 1926.
Film však nebol hovoreným filmom, ale mal len hudobný doprovod. Efekt bol teda
rovnaký, ako keby film sprevádzal orchester ukrytý za plátnom. napriek tomu bol
tento film impulzom pre konkurenčné spoločnosti. Najobratnejšia v tejto otázke
bola 20th Century Fox, ktorá odkúpila patent na zvuk už zachytený na páse. Fox
nazval svoj zvukový systém “movietónom”. Avšak na rozdiel od Warnerovcov nezačal
vyrábať hrané filmy ale krátke hovorené reportáže. A tak sa na plátne objavovali
a hovorili tváre známych politikov, spisovateľov atď.
Avšak Warner Brothers neochabovali vo svojom úsilí vyrobiť hraný zvukový film.
Dôkaz toho, že éra nemého filmu skutočne skončila, prišiel v říjnu 1927 s
uvedením filmu Jazzový spevák. Skutočnosť, že filmová postava prehovorila, z
cela ohromila obecenstvo, ktoré bolo doteraz zvyknuté, že emócie vyjadrujú len
nemé gestá.
 A aj keď bolo vyvinuto niekoľko zvukových systémov, filmoví magnáti sa ku podivu
dohodli na jedinom – “fotofóne”. Napriek tomu že zvukový film pomohol prekonať
finančné problémy filmových štúdii, spôsobil niektoré umelecké a technické
problémy a katastrofálny úpadok umenia. Stalo sa tak predovšetkým z dvoch
dôvodov. Diváci chceli počuť čo najviac čo najpodivnejších zvukov. A tak
divákovi stačilo ku šťastiu, že film hovoril, hučal, kričal a spieval.
Producenti šli cestou najmenšieho odporu a snažili sa vyhovieť “vkusu” diváka.
Ďalším dôvodom boli vtedajšie technické možnosti. Mikrofóny boli slabé, herci sa
nemohli pohybovať a dokonca ani otáčať hlavou od miesta, kde bol ukrytý
mikrofón. A tak sa film zastavil, skamenel. Herec nemohol urobiť takmer ani
krôčik, pretože naopak tieto nechcené zvuky zase mikrofón “rád” zaznamenal. Tiež
kamera sa nemohla pohybovať, pretože bola umiestená vo zvláštnej zvukotesnej
komore, aby jej zvuk nebolo počuť. Táto doba sa taktiež stala zrodom zvyku, z
ktorého sa Amerika nevymanila dodnes – všetko natáčanie bolo prenesené z
exteriérov do zvukotesných štúdii.
Úsilie umelcov, ktorí sa snažili urobiť z uhovoreného a ukričaného filmu prvého
zvukového obdobia opäť samostatné, objavné umenie, bolo odmeňované jednotlivými
úspešnými krokmi tak, ako im to umožňovalo riešenie jednotlivých, prevažne
technických problémov. Medzi netechnické patril napr. “objav” nového zvukového
efektu – ticha. Z tých technických uveďme prvoradý úspech znovuzavedenia
pohyblivej kamery. Bol to Ernst Lubitsch, pôvodom Nemec, ktorý vyslobodil kameru
z ťažkej a nehybnej kabíny. Spravil to tak, že natáčal jednotlivé scény ako pre
nemý film a zvuk nahrával dodatočne. Tím vylúčil aj nechcené zvuky. Ďalším
pokrokom bolo používanie viacerých mikrofónov, čím herci získali voľnosť,
rovnako ako použitie smerových mikrofónov, umožňujúcich prijímať zvuk len z
určitého smeru. Tak sa v priebehu 30. rokov minulého storočia film opäť stáva
umením.
spracoval
Stanislav Griguš, 2008
prebraté z
www.sgproduction.sk
|
|
