|
Slávny kežmarský
rodák Juraj Herz sa vrátil domov
(rozhovor)
Juraj
Herz: „Často sa spomienkami vraciam do detstva, ktoré som prežil
v Kežmarku”
Do svojho rodného mesta sa vrátil po osemnástich rokoch. Prišiel si
prevziať čestné občianstvo Kežmarku a uviesť svoj najnovší film
Habermannov mlyn. Režisér a herec Juraj HERZ (na snímke) si hneď na
začiatku rozhovoru zaspomínal na Kežmarok, ako si ho pamätá zo
svojho detstva: „Spomínam si na atmosféry z detstva, na postavy,
ktoré boli v Kežmarku pred vojnou. Zažil som ešte trochu iný svet,
ktorý sa neskôr veľmi menil. Zachoval sa osemmilimetrový film,
nakrúcal ho môj otec. Na ňom vidno mesto a ľudí, ktorí chodia po
uliciach veľmi elegantne oblečení. Bol to veľmi noblesný svet, ľudia
tu žili takým dôstojným mestským životom.“
* V mnohých rozhovoroch spomínate, že pochádzate z Kežmarku.
Vidno, že ste na to hrdý, no nie je v tomto vašom vzťahu k mestu aj
nejaká tá čierna škvrna, keďže vás a vašu rodinu práve z Kežmarku
odvliekli do koncentračného tábora?
- Nie, to nie. Moja čierna škvrna v súvislosti s Kežmarkom sa týka
niečoho iného. Po vojne som nastúpil na gymnázium a bol som veľmi
zlý žiak. Nezaujímalo ma učenie, ja som veľa čítal. Čítal som azda
24 hodín denne, pretože som mal takú fantáziu, že je toľko kníh na
svete, že musím všetko zaradom čítať, aby som to do smrti stihol.
Okrem toho, že som sa neučil, bol som triedny šašo a dokonca aj
bitkár. Synovi lekára Teichnera som zlomil ruku a kvôli tomu som
dostal trojku zo správania a podmienečné vylúčenie zo školy. Na
kežmarské gymnázium teda nespomínam veľmi dobre, no myslím si, že
ani ono nespomína na mňa v najlepšom. Potom, keď som sa dostal na
umeleckú priemyslovku do Bratislavy, som sa trochu upokojil.
Nakoniec, keď som študoval na akadémii v Prahe, už som bol aj
dokonca lepší žiak.
* Svoj vzťah k filmu ste si v detských rokoch začali pestovať
práve v kežmarskom kine. Ktoré filmy vás vtedy zaujali najviac?
- Pamätám si film Jánošík režiséra Martina Friča z roku 1935 v
hlavnej úlohe s Paľom Bielikom. Po rokoch som ho niekoľkokrát videl
a zistil som, že to bol veľmi moderne urobený film a doteraz sa dá
naňho dívať. Toto bol jeden z prvých, ak nie vôbec prvý film, ktorý
som videl. Na rozdiel od toho, na čo ľudia teraz chodia do kina, si
pamätám, že niekedy v 50. rokoch prišiel do Kežmarku film Hamlet od
Laurenca Oliviera. Premietalo sa to o šiestej aj o ôsmej a kino bolo
na obe premietania plné. Bol to ťažký film, no všetci ho chceli v
Kežmarku vidieť. Dnes je to takmer nepredstaviteľné. Mám jednu
zaujímavú, no pre mňa bolestivú spomienku. Pred kežmarským kinom
stál pravidelne policajt a nepúšťal doňho deti mladšie ako 15 rokov.
Pri ňom bol i môj profesor Dr. Juraj Lányi a dával pozor, či jeho
študenti nejdú do kina, takže som to mal ťažšie. S rodičmi sme však
chodili aj do kina v Ľubici a tam ma púšťali i na mládeži
neprístupné filmy, keďže otec a mama nemali nič proti tomu. Raz som
chcel veľmi vidieť film o hudobnom skladateľovi Georgeovi
Gershwinovi. Poznal som jeho hudbu, no akurát na ten film ma
nepustili. Strašne som trpel, pretože som si hovoril, že nikto z
tých ľudí, ktorí sa do kina v Ľubici na tento film dostali, nevedel,
kto to bol Gershwin a nepoznal jeho hudbu, len ja, a práve mňa
nepustili.
* Do akej miery ste do svojho zatiaľ posledného filmu
Habermannov mlyn preniesli svoje osobné skúsenosti a zážitky z toho,
čo ste v Kežmarku a jeho okolí zažili pred a po druhej svetovej
vojne?
- Podobné s Kežmarkom má tento film spoločný život viacerých národov
v jednej dedine či meste. V kine sú to Nemci a Česi, tu to boli
Slováci, Nemci a Maďari. Ich spolunažívanie pred vojnou bolo v
Kežmarku veľmi dobré a bolo všetko v poriadku. Až potom počas vojny
sa začalo to nepriateľstvo vyvíjať, čo sa napokon odzrkadlilo aj po
vojne, len v opačnom garde. Môj otec mal všetky školy nemecké, aj
univerzitu v Prahe vyštudoval v nemčine, preto radšej hovoril
nemecky. Ale po vojne sme šli po ulici a nemecky sme hovoriť
nemohli, pretože to bolo zakázané. Takže aj tieto veci mi ostali v
pamäti, keď som robil film Habermannov mlyn. Veľmi dobre si pamätám,
akým spôsobom boli Slováci, ale aj Česi prenasledovaní a utláčaní
Nemcami, avšak aj ako sa vedeli po vojne svojim utláčateľom pomstiť.
Hlavne sa však mstili ľudia, ktorí mali maslo na hlave a ktorí
chceli zotrieť to, že boli spoluvinníci a kolaborovali s Nemcami,
práve preto sa ich potrebovali zbaviť. Bol som rád, keď som dostal
na tento film námet, ktorý sa potom asi tri roky spracovával.
Urobili sme jedenásť verzií scenára, do ktorého sa, samozrejme,
dostali aj tie moje spomienky. Ako som vravel, keď robím akýkoľvek
film, vždy sa vraciam do detstva, do atmosfér, ktoré som zažil,
pretože tie sú stále najživšie. Hovoril som o tom s mnohými
režisérmi, o ďalších som čítal veľa biografických kníh a takmer
všetci mi potvrdili, že aj oni žijú z detstva. A moje detstvo bolo
spojené s Kežmarkom.
* Vy ste nakrútili aj niekoľko hororov. Spomínali ste, že ste
v detstve čítali veľa kníh, určite niektoré z nich boli aj tohto
žánru. Takže dá sa povedať, že práve vtedy vznikla vaša vášeň pre
horor?
- Čítal som v slovenčine a v nemčine a moji rodičia mi dávali
čítať napríklad rozprávky bratov Grimmovcov, orientálne rozprávky,
ale hlavne Hauffove príbehy. To sú veľmi hrôzostrašné rozprávky,
písal napríklad o useknutej ruke. Aj keď si vezmete vôbec prvé
rozprávky z vášho detstva, tak napríklad taká Červená čiapočka je
ukážkový horor. Čo všetko sa tam stane, vlk zožerie babičku, potom
mu rozpárajú brucho... Keď bola moja dcéra maličká, stále chcela
počúvať o červenej čiapočke. Ja som jej teda najprv hovoril o
červenej, potom o zelenej či modrej čiapočke, vždy som si vymýšľal
iný dej, až nakoniec som skončil pri čiernej čiapočke. Takže v
rozprávkach je naozaj skrytých naozaj veľa hrozných a hororových
vecí, ktoré vo mne ostali, a preto mám vzťah k týmto filmom.
* Vo vašich filmoch hrá mnoho známych i menej známych hercov,
no niektorých máte určite takých, ktorých rád a častejšie
obsadzujete. Pre film ste napríklad objavili Dagmar
Veškrnovú-Havlovú, prvé dramatické filmové roly si vo vašich filmoch
Petrolejové lampy a Morgiana zahrala inak komediálna herečka Iva
Janžurová, veľmi často sa u vás objavuje napríklad Andy Hryc. Podľa
akého kritéria si ich vyberáte?
- Keď som bol ešte asistentom réžie a začínal som u Brynycha či
Kadára, veľmi ma mrzelo, že oni obsadzovali do svojich filmov často
tých istých hercov. Ja som si preto povedal, že keď budem režírovať
sám, vždy to budú noví herci. Napríklad pred nakrúcaním
Petrolejových lámp som sa zoznámil s Petrom Čepkom, ktorý bol skvelý
človek. Predtým som si na hlavnú úlohu v tom filme vybral Eduarda
Cupáka, ktorý bol výborný herec, no zvažoval som, či mám nakoniec
obsadiť Cupáka, ktorého som osobne nepoznal, alebo Čepka, ktorý sa
stal mojím výborným priateľom. Tak som začal čoraz častejšie siahať
po týchto mojich priateľoch, s ktorými som sa zoznámil pri
nakrúcaniach. Zistil som teda, že som robil to isté, čo som vytýkal
mojim učiteľom – režisérom, ktorým som robil asistenta, že
obsadzujem s radosťou tých ľudí, ktorých poznám. Rozoznávam dva
druhy hercov. Jedni, ktorí mi zahrajú a sú výborní, ale viem, že už
v nich nič nie je nového. Že to, čo vydali, sme aj spotrebovali a
budú sa opakovať, takže tých už znovu neobsadzujem. Druhí sú takí,
pri ktorých si poviem, že ešte v nich je niečo, čo sa dá aj ďalej
využiť. Napríklad Iva Janžurová bola dlho považovaná za komediálnu
herečku. Ja som ju však obsadil do ťažkých dramatických úloh,
pretože som v nej cítil nový potenciál, ktorý som chcel vydolovať.
Zistil som tiež, že komediálni herci, ako napríklad aj Dáša
Veškrnová, veľmi dobre hrajú dramatické úlohy. Naopak to však už tak
zaručene nefunguje.
* Vaším azda najznámejším filmom je Spalovač mrtvol. Bol
nakrútený na motívy knihy spisovateľa Ladislava Fuksa, s ktorým ste
mali realizovať i ďalšie filmy, no dostali ste zákaz. V čom bola
spolupráca s týmto autorom pre vás taká špecifická?
- Špecifické bolo najmä to, že on bol veľmi zvláštny človek. Myslím
si, že nebol úplne normálny. Mal rád mrtvoly, ale tak, že pri
Spalovačovi mrtvol ho najviac zaujímalo, ako ich budem natáčať. Či
to budú naozajstné mrtvoly, alebo len ľudia, ktorí sa nebudú hýbať.
Ja som mu povedal: Ládíku, keď to budeme točiť, ja ťa desať minút s
tými mrtvolami nechám. A on bol z tohto návrhu absolútne nadšený.
Bol to človek veľmi podivný, žil v úplne inom svete. Ja som potom po
rokoch, keď mi zakázali filmy podľa jeho románov nakrúcať a nakoniec
zakázali i premietať Spalovača mrtvol, prišiel za ním už z Nemecka a
povedal som mu, že je možnosť, aby som v Nemecku dostal peniaze na
sfilmovanie jeho knihy Myši paní Mooshabrové. On už bol veľmi chorý,
chodil po tmavom byte v župane, okná mal prelepené tapetou, z povaly
mu viseli kostričky a spal v rakve. Opýtal sa ma, či dostane za to
peniaze, ja som mu povedal, že samozrejme. To bol však preňho
problém, pretože už mal poslednú vôľu napísanú a odmietal ju zmeniť.
* Okrem toho, že ste úspešný režisér, často ste sa v
minulosti objavovali či už vo svojich filmoch, alebo vo filmoch
vašich kolegov na plátne aj ako herec. Nezabudnuteľné sú napríklad
vaše komediálne postavy v snímke Což takhle dát si špenát alebo vo
filme Pacho, hybský zbojník, kde ste dokonale zahrali cisárskeho
oficiera, ktorý so svojím menej chápavým vojskom naháňal Pacha po
horách. Dlho ste sa však v žiadnej filmovej úlohe neobjavili. Neláka
vás to už?
- Ja som chcel režírovať preto, že som chcel hrať. Mal som záujem
vytvoriť si vlastnú postavu, ktorá by prechádzala z jednej komédie
do druhej. Od toho som však potom ustúpil. Je pravda, že som dlho vo
filme nehral, ale už onedlho si zahrám seba ako režiséra v novej
snímke môjho priateľa režiséra Víta Olmera, ktorý v mojich filmoch
hral dvakrát, takže som mu to nemohol odmietnuť. Do svojich filmov
ma už neláka vytvoriť si nejakú postavu, ktorú by som si zahral.
Stalo sa mi však pred dvomi rokmi, keď som podľa filmu Petrolejové
lampy robil divadelnú inscenáciu v Prahe, že jeden z hlavných
predstaviteľov si zranil nohu, musel ísť na operáciu. Ja ani šéf
divadla Jan Hrušínský sme nechceli, aby sa úspešná hra stiahla z
repertoáru, tak sme rozmýšľali, kto by túto rolu alternoval. Ja som
teda povedal, že to za herca, kým nebude v poriadku, potiahnem. Hral
som to celý rok veľmi často, dokonca sme s tým predstavením jazdili
i na zájazdy. Pritom som voľakedy dávno odišiel z divadla Semafor
preto, že som si nepamätal texty, a napriek tomu som po rokoch opäť
hral divadlo a s veľmi dlhými textami.
* Je teda pre režiséra výhodou, keď pozná prácu pri filme aj
z pohľadu herca?
- Samozrejme. Mnoho režisérov nevie hrať a veľmi dlho hercom
vysvetľujú, čo od nich chcú. Ja si to zjednodušujem tým, že keď
vidím, že herec chce niečo vysvetliť, radšej mu to zahrám, V divadle
takisto, keď robím aranžmán, všetky postavy hercom zahrám, tým sa to
zjednoduší, skráti a zrýchli.
* Považujete vy sám seba takt trochu za bohéma, do úlohy
ktorého sú umelci často pasovaní?
- Nie, ja som veľký puntičkár a bohém nemôže byť puntičkár. Mám rád,
keď je všetko tam, kde má byť, chodím na miesto skôr ako treba a to
určite nie sú vlastnosti bohéma. Skôr mám vlastnosti takého dobrého
úradníka.
* Vo vašej rodine, dá sa povedať, jablko nepadlo ďaleko od
stromu. Váš syn Michal je tiež režisérom a dcéra Annelie ešte ako
mladšia hrala i v niektorých vašich filmoch. Neláka ju to pred
kameru ešte aj dnes?
- Annelie hrala v šiestich filmoch, v jednom dokonca hlavnú úlohu,
ale mala toho plné zuby a povedala, že toto robiť ďalej nebude. V
minulosti síce vravievala, že chce byť režisérka a chce dávať
príkazy, nie aby niekto dával jej, no potom si to rozmyslela. Asi
našťastie, lebo ani môj otec nechcel, aby sa zo mňa stal lekárnik.
Dcéra vždy rada varila a zaujímala sa o hotelierstvo, reštaurácie,
tak začala študovať vysokú školu, ktorá smerovala k tomuto odboru.
Ale keďže jej povedali, že s tou školou ešte nemôže viesť
reštauráciu a musí sa naučiť aj iné veci, tak ešte tohto roku
dokončuje ďalšie dve školy. Čo bude konkrétne robiť ďalej, to ešte
neviem, ale film ju skutočne už neláka.
* Na akých projektoch v súčasnosti pracujete, kedy sa môžeme
tešiť na váš nový film a o čom bude?
- V Národnom divadle v Prahe ma čaká adaptácia môjho filmu Deviate
srdce, čo bude dosť zložitá úloha, keďže ešte stále sú problémy s
peniazmi. Aj Národnému divadlu znížilo ministerstvo kultúry dotáciu
a trpím tým aj ja, pretože moje predstavy, ktoré som o tom mal, nie
sú úplne splnené. Neskôr budem robiť v divadle u Jana Hrušínského
komédiu podľa predlohy Guy de Maupassanta a potom budem konečne zasa
točiť film. Bude to napínavý triler. Mám výborného scenáristu, ktorý
napokon napísal aj jedenástu verziu Habermannovho mlynu a s ním som
premýšľal, ako urobiť nejaký úplne nový film, ktorý tu ešte nebol.
Myslím si, že sme na to prišli.
* Môžete nám prezradiť, o čom film bude?
- To teraz ešte nemôžem, ale mal by som to začať točiť na budúci rok
a premiéru by mal mať koncom roku 2012.
* Možno trochu obligátna otázka, ale ktoré vaše filmy alebo
divadelné predstavenia sú vášmu srdcu najbližšie?
- Ja mám rád Spalovača mrtvol, pretože ten sa točil v roku 1968 a
nikto mi do toho nič nehovoril. Nakrútil som ho presne tak, ako som
chcel a nikto do toho nezasiahol, čo bola na tú dobu ohromná vec. Čo
sa týka divadla, mám rád Petrolejové lampy, pretože som si ich
vyskúšal aj sám ako herec. Samozrejme, že mám rád aj komédie, ktoré
som točil najmä s Dášou Veškrnovou, s ktorou sme dodnes ostali
kamaráti. Spriatelil som sa aj s jej manželom, bývalým prezidentom
Václavom Havlom. Len nechápem jednu vec, že sa do prvého filmu
Odcházení pustil vo svojich sedemdesiatich štyroch rokoch, ja si
myslím, že v takom veku by už človek nemal začínať. Ukázal mi na
začiatku hrubý strih, ktorý bol pre mňa katastrofálny. Potom som bol
na premiére, kde to už bolo omnoho lepšie. Dúfam, že aj mojím malým
prispením, pretože on mi to premietal, aby som mu povedal, čo sa
musí robiť. Poradil som mu ako strihať, skracovať, ponúkol som mu aj
hudobného skladateľa.
* Kedy sa na vás môžeme opäť v Kežmarku tešiť?
- Teraz som už sľúbil mojej priateľke, s ktorou žijem dva roky a
bola nešťastná, že nemohla do Kežmarku prísť a nemohla sa zoznámiť s
mojimi bratmi, o ktorých som jej toľko porozprával, že sa sem
vrátime. Rovnako dcéra bola smutná, že nemohla prísť so mnou,
pretože robí v škole záverečné práce, ale veľmi túži, aby som jej
ukázal, kde som vyrastal. Takže s oboma prídem do Kežmarku hneď, ako
to bude možné.
Boris ŠVIRLOCH
Foto:
Daniel DLUHÝ
JURAJ HERZ sa narodil 4. septembra 1934 v Kežmarku. Po štúdiu
fotografie na umeleckopriemyselnej škole v Bratislave absolvoval v
roku 1958 štúdium na katedre bábkoherectva v Prahe. Pôsobil v súbore
Semafor, neskôr hral vo filmoch, stal sa asistentom réžie.
Samostatne debutoval stredometrážnou snímkou Sběrné surovosti, ktorú
nakrútil podľa poviedky Bohumila Hrabala. Do povedomia sa Herz
dostal aj vďaka adaptácii románu Ladislava Fuksa Spalovač mrtvol.
Tvorba Juraja Herza je mimoriadne žánrovo pestrá, nechýba v nej
napríklad detektívka, muzikál, horor či komédia. Z jeho ďalších
známych a úspešných filmov treba spomenúť: Petrolejové lampy,
Morgiana, Holky z porcelánu, Den pro mou lásku, Panna a netvor, Upír
z Feratu, Sladké starosti, Galoše šťastia, z novších Pasáž, T.M.A.,
Habermannův mlýn či televízny seriál Černí baroni. Je držiteľom cien
z festivalov v Karlových Varoch, Monte Carle i v Chicagu. Okrem toho
bol vyznamenaný Veľkou cenou bavorskej televízie, Štátnou cenou
Bavorska a je držiteľom Českého leva za dlhodobý prínos českému
filmu.
Rozhovor bol uverejnený 31. mája 2011 v Podtatranských novinách č.
22/2011.
|
|